Preskočiť na obsah

Dozerať a trestať

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Dozerať a trestať (franc. Surveiller et punir: Naissance de la prison) je kniha francúzskeho filozofa, historika, spisovateľa, politického aktivistu a literárneho kritika Michela Paula Foucaulta. Kniha bola prvýkrát publikovaná v roku 1975 ako esejistické dielo zamerané na sociálnu a teoretickú transfomáciu väzenia a penológie. Dielo primárne zachytáva prerod francúzkseho trestného systému od predrevolučného Francúzska až po 20. storočie.

Dozerať a trestať je prvou Foucaultovou knihou, v ktorej využíva geneaologický prístup, kým v predošlých dielach (Šialenstvo a nerozum, Archeológia lekárskeho vnímania, Archeológia vedenia) využíval metódu archeológie.

Kniha je rozdelená do štyroch samostatných častí:

V prvej časti Foucault porovnáva verejnú popravu vykonanú v roku 1757 s pravidlami väzenia z roku 1837 a poskytuje vysvetlenie radikálnej transformácie systému a motívov trestu v relatívne krátkom časovom období[1]:33-36. Verejné fyzické tresty mali podľa Foucaulta nasledujúci účel:

  • Zmeniť utajené na verejné (keďže samotné vyšetrovanie, ktorého súčasťou bolo mučenie zločincov, prebiehalo v tajnosti)[1]:70-71
  • Získať priznanie (keďže len priznanie znamenalo plnú vinu)[1]:81
  • Vykonať pomstu vládcu na tele odsúdeného[1]:86

Vo Foucaultovom vnímaní bol zákon predĺženou rukou vládcu a jeho tela, a teda aj trest musel byť vykonaný na tele odsúdeného. Tieto metódy trestu však prinášali aj nežiadané dôsledky, menovite:

  • Súcit a sympatie k zločincovi od davu prítomného na poprave[1]:39
  • Posun vnímania viny od zločinca ku katovi[1]:39
  • Vznik konfliktu medzi davom a vládcom. Pri popravách často nastávali násilné protesty v prospech odsúdeného (a teda proti vládcovi)[1]:39

Pre Foucaulta nie je cieľom transformácie od verejných popráv k väzeniam humanitárnejšia metóda trestania, ale zmena v ovládaní spoločnosti.[1]:49

Posun od týchto násilných a verejných trestov nenastal okamžite, išlo o rýchlu, aj keď postupnú zmenu. Pre Foucaulta nie je cieľom tejto transformácie humanitárnejšia metóda trestania, ale zmena v ovládaní spoločnosti.[1]:156 Hlavným problémom starých metód teda nebola ich brutalita, ale ich sústredenie v moci panovníka a nedostatok všeobecnosti. Väzenia ponúkli miernejšie a všeobecnejšie tresty, ktoré vyhovovali novej technológii a ontológii vyvinutým v 18-tom storočí. Podľa Foucaulta ide o technológiu disciplíny a ontológiu človeka ako stroja.

Disciplína

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento nový typ spoločnosti, disciplinárna spoločnosť využíva tri kľúčové spôsoby ovládania: hierarchický dohľad, normalizačnú sankciu a skúšku.[1]:245, 254, 262 Ideálnym modelom pre disciplinárnu spoločnosť je podľa Foucaulta panoptikon. Ide o návrh väzenskej budovy od anglického filozofa Jeremyho Benthama.[1]:281 V panoptikone by boli väzni v samostatných celách oddelených stenami. V strede tejto okrúhlej stavby by bola strážna veža, do ktorej väzni nevidia. Neistota, či je väzeň pozorovaný je podľa Foucaulta kľúčová pre internalizáciu disciplíny a vytvorenia tzv. “poslušného tela”.[1]:199 Tieto princípy sa nevyužívajú len vo väzení, ale aj v iných priestoroch disciplinárnej spoločnosti - školách, nemocniciach či armáde.

V tejto časti sa Foucault zamýšľa nad väzením ako takým a nad spôsobom, akým je väzenie začlenené do našej spoločnosti. Vzhľadom na vývoj opísaný v predošlých častiach nie je podľa neho možné zbaviť sa väzení, iba ich reformovať. Tieto reformy zásadne vedú k zlyhaniam a ďalším reformám. Medzi inými Foucault popisuje vedľajší účinok tvorby delikventov - pokiaľ “menšie” prečiny už nie sú tolerované a jedinec je začlenený do väzenského systému, nezáleží viac na jeho pôvodnom zločine a stáva sa delikventom.[1]:389 Na koniec Foucault poznamenáva, že dokončenie tohto väzenského systému možno datovať na 22. januára 1840, kedy bola otvorená polepšovňa v Mettray, ktorá bola preňho dokonalým príkladom disciplinárneho modelu, a v knihe sa jej venuje do detailu.[1]:405

Foucaultovo dielo je často kritizované pre niečo, čo kritici nazývajú chronická obskurnosť. Tú  možno často nájsť v jazyku a vyjadrovaní, ktoré autor používa či v nadmernom počte kontrastov a paradoxov. Foucaultove diskurzi a komplexné vetné skladby sú miesta, v ktorých sa čitateľ ľahko stane “lapeným”. Nie je jasné, či ide o zámer autora zdôrazniť odkaz diela alebo, podobne ako u väčšiny francúzskych autorov, mal Foucault záľubu pre lingvisitcké vtipy.[2]

Iné typy kritík pramenia z Foucaultovho prístupu k opisovaniu väzenia. Foucalut sa údajne viac zameriava na diskurs “väzenia” než na konkrétnu prax. Fred Alford napísal:

"Foucault si pomýlil myšlienku väzenia, aká sa odráža v diskurze kriminológov, so svojou praxou. Presnejšie povedané, Foucault prezentuje utopické ideály väzenských reformátorov z 18. storočia, z ktorých väčšina nebola nikdy realizovaná, ako keby boli skutočnými reformy osemnásteho a devätnásteho storočia. Vidno to aj na obrázkoch v Dohliadať a trestať, z ktorých mnohé sú kresbami ideálnych väzníc, ktoré neboli nikdy postavené. Jedna fotografia je z panoptikálnych väzenských budov v Stateville, ale evidentne ide o starú fotografiu, na ktorej nie sú viditeľní žiadni väzni. Ani prikrývky, ani lepenka, ktorá dnes obklopuje cely."

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d e f g h i j k l m n FOUCAULT, Michel. Dohlížet a trestat : kniha o zrodu vězení. Preklad Čestmír Pelikán. Praha : Dauphin, 2000. 427 s. (Studie; zv. 10.) ISBN 80-86019-96-9.
  2. ANDERSON, Joyce Rain. PhD. [online]. [Cit. 2022-12-01]. Dostupné online.

Slovenské preklady

[upraviť | upraviť zdroj]
  • FOUCAULT, Michel. Dozerať a trestať : zrod väzenia. Preklad Michel Marcelli. 1. vyd. Bratislava : Kalligram, 2000. 310 s. ISBN 80-7149-329-5.
  • FOUCAULT, Michel. Dozerať a trestať : zrod väzenia. Preklad Michel Marcelli. 2. vyd. Bratislava : Kalligram, 2004. 310 s. ISBN 80-7149-663-4.